Kresťanská latinčina, jazyk kresťanského spoločenstva, má svoje hlboké korene v starých latinských prekladoch Biblie, ktoré zachovávali mnohé prvky pôvodných rečí. Vo všeobecne zameraných prácach však nachádzame povrchné tvrdenia, že kresťanská latinčina sa od súdobého sekulárneho jazyka odlišuje iba lexikou, prípadne štylistikou, ale morfologické a syntaktické rozdiely pozorovať nemožno (Palmer, The Latin Language, s. 194; Kramer, Geschichte der lateinischen Sprache, s. 150). Naša práca takéto tvrdenia vyvracia, lebo dokazuje, že syntaktické rozdiely nie sú síce početné, no predsa existujú a ide o syntaktické výpožičky z biblických jazykov. Zároveň upozornením na fakt, že v kresťanskej latinčine stretávame aj semitské vplyvy, prekonávame doterajší trochu úzky rámec výskumu, ktorý predpokladal iba vplyv gréčtiny (Novotný, Historická mluvnice II, § 994). V pôvodnej latinskej literatúre najviac grécizmov a hebrejizmov nachádzame (prirodzene) v dielach s biblickou tematikou – v biblických komentároch a kázňach. No jazyk Biblie vplýval aj na profánnejšie diela. Medzi nimi môžeme tiež rozlišovať. V ľudovej kresťanskej latinčine (Itinerarium Egeriae) nachádzame o trošku viac cudzích vplyvov ako v dielach na vyššej literárnej úrovni (Hieronymove životopisy mníchov), ktoré sa vyhýbajú nielen cudzím, ale aj domácim ľudovým prvkom. Cudzie prvky samozrejme najľahšie prenikajú do lexiky. Slovnú zásobu si kresťanská latinčina obohacovala viacerými spôsobmi – nachádzame lexikálne výpožičky, čiže priame grécizmy a hebrejizmy (martyr, angelus, cherubim, messias), a neologizmy buď v podobe doslovného prekladu cudzích slov (lexikálne kalky – incarnatio, transfiguratio), alebo v podobe sémantických neologizmov, keď už existujúce slovo získava aj nový význam, než aký dovtedy malo (testamentum ,zmluva‘, communis ,nečistý‘, confiteri ,oslavovať‘). Situácia je závažnejšia na poli syntaxe. Zvláštne syntaktické javy možno rozdeliť do štyroch skupín. (1.) V prvej skupine sú také konštrukcie, ktoré sú známe v oboch jazykoch, ale v biblickom texte dostanú aj taký význam, aký v ostatnej latinskej literatúre nemajú. Neznalosť hebrejsko-gréckeho pozadia môže spôsobiť, že čitateľ latinského textu, ak má iba klasické vzdelanie, vôbec nedokáže dešifrovať jeho pravý zmysel, napr. genitív vlastnosti namiesto adjektíva: mons sanctificationis = mons sanctus, alebo spojka si po prísahe: iuravi in ira mea, si intrabunt in requiem meam ,prisahal som vo svojom hneve: iste nevstúpia do môjho pokoja‘ (Ž 94[95],11). Pri predložke in sem možno zaradiť jej sociatívny, kauzálny a inštrumentálny význam (vrátane vyjadrenia ceny) a používanie na vyjadrenie spôsobu a na uvedenie doplnku. Sociatívny, kauzálny, inštrumentálny a spôsobový význam sa objavujú pri spojení tejto predložky s ablatívom: homo in spiritu immundo ,človek s nečistým duchom‘ (Mk 5,2), fugit autem Moses in verbo isto ,pre túto reč Mojžiš utiekol‘ (Sk 7,29), si sal insulsum fuerit, in quo illud condietis? ,ak sa soľ stane neslanou, čím ju ochutíte?‘ (Mk 9,49), in veritate ,pravdivo‘, in iustitia ,spravodlivo‘. Ide tu o kopírovanie grécko-semitskej konštrukcie s predložkou evn, resp. be; v prípade kauzality vplývala aj predložka evpi,, resp. ‘al. Silným semitizmom je in s akuzatívom vo funkcii doplnku podľa semitského modelu (le, gr. eivj%, napr. lapidem, quem reprobaverunt aedificantes, hic factus est in caput anguli ,kameň, čo stavitelia zavrhli, ten sa stal uhlovým kameňom‘ (Ž 117[118],22). Takéto tvrdé cudzie prvky, pretože boli mimo systému latinčiny, ostávajú obmedzené na stránky Biblie. (2.) Keďže však Biblia mala veľký vplyv na celý život kresťanov, vrátane ich reči, mnohé biblizmy sa dostali aj do každodenného jazyka, teda zdomácneli. Obvykle ide o konštrukcie, ktoré v latinčine už v zárodku existovali a pod vplyvom biblických jazykov sa rozvinuli. Vysoký výskyt takéhoto javu v kresťanskej literatúre v porovnaní s ostatnou latinskou spisbou (jednak predkresťanskou, jednak súdobou profánnou) však naznačuje, že ide o jav, ktorý sa rozšíril vďaka pôsobeniu biblických jazykov. Do tejto druhej skupiny konštrukcií možno zaradiť napr. oslovenie Deus, plurál tam, kde klasická latinčina vystačila so singulárom (dextra, caeli), väzba benedicere Dominum, ,grafické‘ particípium (ambulantes pervenimus ,prišli sme‘), ako aj používanie predložky in vo väzbe slovies pocitov (gaudere, mirari, confundere, turbari, dolere...) a viery (credere, confidere, sperare). Sem patrí aj používanie spojenia in nomine ako frazeologizmu ,vzývajúc meno (Pánovo)‘ = ,s modlitbou‘, a vo význame poverenia ,v mene niekoho‘ = ,ako reprezentant‘. (3.) Ďalšiu skupinu tvoria také väzby, ktoré sú síce odlišné od klasickej normy a majú svoje paralely v gréčtine, prípadne aj v hebrejčine, ale keďže sa vyskytujú aj v mimokresťanskej vulgárnej latinčine, nemožno ich pokladať za grécizmy a hebrejizmy, napr. zárodočné štádia neskoršieho člena románskych jazykov: ille potens = potens, una ancilla = ancilla quaedam, používanie spojok quod, quia, quoniam po slovesách dicendi et sentiendi, zložené predložky (inante, desuper, ad retro). Pri predložke in sem patrí používanie predložkového pádu na úkor prostého v priestorovom a časovom význame a namiesto prostého ablatívu vzťahu (in Ierusolimam, in nocte, progressi in diebus), jej používanie nielen na vyjadrenie kontaktu, ale aj blízkej pozície (= ad, apud, iuxta) a na vyjadrenie účelu a účinku, zamieňanie pádov a stratu citu pre constructio praegnans. Prvky druhej a tretej skupiny sú výrazné charakteristiky kresťanskej latinčiny, no hoci sú zreteľne odlišné od jazyka klasických autorov, ani pre vyznávača purizmu nie sú prekážkou v porozumení a preklade. (4.) Poslednú skupinu tvoria konštrukcie, ktoré sú síce grécko-semitské, ale ich pôvodný význam latinskí kresťania nedešifrovali a pochopili ich inak: napr. Lk 7,47 avfe,wntai ai` a`marti,ai auvth/j ai` pollai,( o[ti hvga,phsen polu, preložili kauzálne remittuntur ei peccata multa, quoniam dilexit multum, hoci pôvodný význam bol účinkový ,má odpustené mnohé hriechy, takže veľmi miluje‘, a pri spojkovom výraze evf v w|- nepochopili kauzálny význam. Sem azda možno zaradiť aj používanie spojky donec v priraďovacej (zlučovacej alebo adverzatívnej) funkcii. Pri preklade významov spojení typu in Domino a in nomine, ak nechceme uviaznuť v nič nehovoriacom doslovnom preklade, musíme mať na pamäti biblické východisko. Spojenie in Domino môže mať okrem miestneho významu aj inštrumentálny, kauzálny, sociatívny význam, ba používa sa aj ako perifráza pojmu ,kresťan(ský)‘. Spojenie in nomine sa okrem už spomínaných významov používa aj v inštrumentálnom význame a pri slovese pisteu,ein, kde je meno totožné s osobou a netreba ho prekladať, a v kauzálnom význame. V kontexte krstu je značným posunom nahradenie dynamického eivj o;noma nepresným in nomine. No je málo pravdepodobné, že si priemerní latinskí kresťania boli vedomí týchto významov, ktoré sa nám podarilo dešifrovať vďaka východiskovým jazykom. Túto skupinu výrazov nemožno označiť za grécizmy a semitizmy v pravom zmysle slova, keďže latinská verzia máva iný význam ako originál. Je však dôležitá pri súčasnom prekladaní Biblie ako dôkaz, že v dnešnej dobe biblickému textu rozumieme lepšie ako starovekí prekladatelia, a teda ich prekladom netreba pripisovať väčšiu hodnotu, než majú. Prekladateľským paradoxom dnešnej doby je neotrasiteľné postavenie, ktoré v latinskej cirkvi stále má – a ešte dlho bude mať – Neovulgáta. Z pohľadu dejín našej kultúry je to pochopiteľné, no pre filológa, ktorý má na pamäti humanistickú zásadu ad fontes, robiť preklad z prekladu je ťažko prijateľné. Nejde tu však len o otázku prekladateľskej etiky. Naša práca chce poukázať, že ani na preklad Biblie z latinčiny, ktorý sa zdá byť ľahším ako preklad z pôvodiny, nestačí znalosť samotnej latinčiny, ako nás o tom presviedčajú viaceré miesta slovenského katolíckeho prekladu, ktorý zachováva mnohé grécizmy a hebrejizmy latinskej verzie. Práve pozícia Neovulgáty spôsobuje, že skúmanie jazyka latinskej Biblie je stále aktuálne, pretože iba ak odhalíme grécizmy a hebrejizmy, môžeme ich správne preložiť a pochopiť. Publikáciu vydala TF TU, preto sa na ňu nevzťahuje zľava Priateľov Dobrej knihy.