Antonietta Meo (1930 – 1937), malé rímske dievčatko, familiárne nazývané Nennolina, v rozhovore so svojou mamou krátko pred smrťou sľúbilo, že bude z neba zosielať mnoho ľalií, čiže milostí.

Ja sa v nebi nebudem zabávať, chcem pracovať pre duše.

Odpovedala som jej:

– Ako svätá Terezka, ktorá sľúbila dážď ruží.

Maličká prikývla a ja som pokračovala:

– A ty čo necháš padať?

Uprela pohľad do prázdna a odpovedala:

– Ja nechám padať dážď ľalií.

Po jej smrti sa veľmi spontánne a rýchlo rozšírila povesť o svätosti tohoto dievčatka nielen v jej farnosti, ale prekročila i hranice Ríma a Talianska. Nasledovali mnohé obrátenia a milosti ako sľúbený „dážď“ ľalií, ktorý neprestáva… V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia.

Prostredníctvom čítania jej života a Lístočkov nám Pán odhaľuje tajomnú múdrosť, ktorá je ukrytá pyšným, ale odhaľuje sa maličkým.