O chvííu Silvia otvorila oči. Gestami, trochu slovom, mi ukazovala, aby som sa k nej otočila tvárou a tak zostala. Nie profilom. Nechápala som, ale urobila som to. Potom mi došlo: Chce, aby – ak otvorí oči – videla blízkeho človeka, že nie je v poslednom boji sama. Až mi vyhŕkli slzy. Našťastie dovnútra. Nie navonok.

Podobne ma prekvapilo, keď sa Silvia po otvorení očí na mňa zahľadela a svoju ťažko zdvihnutú ruku mi položila na hlavu a nechala ju chvíľu tak…

V posledné dni tak urobila viackrát, dokonca ma ešte i rukou pohladila. Pripadalo mi to ako žehnanie.

Zdalo sa mi, akoby sa Silvii v posledných dňoch ukazovali v celej kráse, šírke, dĺžke, výške, hĺbke a nekonečnosti pravé hodnoty. Ako niečo nad slnko jasnejšie, nanajvýš logické. Večné. A zasvätená do tohto Božieho tajomstva celkom prirodzene z neho načierala a ponúkala.

V čom spočíva vlastne svätosť?

(ukážka z knihy)