P. Alojz Litva nevylial ako mnohí anglickí mučeníci krv pre Krista, no po krátkom pôsobení medzi katolíkmi podstúpil dlhodobé mučeníctvo v koncentračných kláštoroch a vo väzení. Sám to nazval nedokonalým mučeníctvom. Situáciu v koncentráku chápal ako milosť byť členom Cirkvi pribitej na kríži, byť bunkou rán tajomného Kristovho tela ‒ jeho Cirkvi. Svoje odhodlanie vyznal v povzbudzovaní spolubratov v sústredení. „Pre svoje hlbšie prežitie krstu, ako ponorenia do umučenia Kristovho a pre lásku k Neveste Kristovej, ktorá sa stáva čistejšou a nepoškvrnenejšou v tomto umývaní krvou Kristovou, vyliatou prenasledovaním, sa oplatí trpieť, oplatí sa obetovať slobodu, výsmech, preháňania, nepríjemnosti i obavu, že slobody sa už, hádam, ani nedožijeme. Oplatí sa to trpieť, a to naozaj trpezlivo, dobrovoľne a s láskou  to obetujúc Bohu. Aby som bol trochu konkrétnejší pri tejto spomienke terajšieho nášho položenia, chcem sa zdržať pri jednom jeho hľadisku. Keď hovoríme o trpezlivom znášaní protivenstva, treba tým myslieť aj na trpezlivosť voči tým, ktorí nám toto protivenstvo zapríčiňujú, teda našim prenasledovateľom. Keby mučeníci boli bývali naplnení nenávisťou, ohováraním, hnevom a nepriateľstvom voči svojim prenasledovateľom, ich mučeníctvo, ich dobrovoľné potvrdenie svätej viery svojou krvou, by tým zbledlo. Preto sa za nich nezabúdali modliť, dobrosrdečne ich napomínať, nahovárať na dobré a z celého srdca priať im to najväčšie dobro. Túto trpezlivosť v prenasledovaní zosilnili láskou k nepriateľom.“