Zmocnenec kláštora na Králíkách hodnotil brata Martina Viskupiča, ktorý by po pracovnej stránke patril k najlepším pracovníkom, prekážalo mu však, že: „V klášteře králickem se sám ze své iniciativy staral o výzdobu kostela na kteroužto vynakládal finanční obnosy ze svých prostředku. Charakter pevný, naprosto kladný a nesmlouvavý k Bohu, k cirkvi římskokatolícke, Vatikánu a všem kněžím, slepý nástroj cirkve k použití pro každý i násilný čin k svým odporcům. Naproti tomu charakter naprosto záporný ke všemu pokrokovému, nebezpečný vůči lidem hájicím lidové demokracie a socialismus, včetně příslušníků Komunistických stran.“

Dlhoročný miništrant Ladislav Rosíval uzatvára svoje spomienky na brata Martina takto: „Brat Martin bol pre mňa tichým svedkom Božej prítomnosti a Božej lásky, nenápadný, originálny, plný horlivosti pre Cirkev, a hlavne pre svoju milovanú Spoločnosť Ježišovu. Keď sa číta text z Matúša: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve,“ tak si veľmi často spomeniem na brata Martina, ktorý isto nebol veľkým teológom a nevedel viesť učené dišputy. On vo svojej jednoduchosti, v pokore a láske vedel, komu uveril a s dôverou dieťaťa ho nasledoval. V žiadnom prípade nebol detinský, bol to muž, ktorý bol zocelený tvrdým životom, ktorý úplne jasne vedel, čo je v živote dôležité a za čo sa oplatí bojovať. A keď sa ma niekto opýta, či som niekedy stretol vo svojom živote človeka, ktorý sa stal svätým, tak určite medzi prvými je práve nenápadný brat Martin.“