Pre mňa je tiež moment tejto štvrtej nedele vzdávaním vďaky za kňazské a rehoľné povolanie. Nie na moju chválu chcem povedať, ale na chválu Božej milosti, že vtedy, keď ma Boh volal, som neodhodil kameň, uholný kameň, ktorým je Ježiš, ale naň som položil celú ďalšiu stavbu svojho života. A tak tento rok som už 43 rokov kňazom a 45 rokov rehoľníkom Spoločnosti Ježišovej. A či sa mi to už nezunovalo? Poviem to tak ako pred časom povedal francúzsky kardinál Daniélou: „Keby som nebol kňazom, stal by som sa ním dnes. Lebo vidím, že svet kňazov potrebuje.“

Moderný človek sa totiž javí našim očiam ako bohatý s riešením pre každý problém. Pomáha mu vzdelanosť a technika. Keď sa unaví alebo stresuje, ide k psychológovi, lekárovi, na dovolenku a podobne. A predsa, bez veľkého skúmania vidíme, že aj tento moderný človek uprostred svojich možností, kontaktov, ruchu, ostáva sám. Sám v rodine, sám v kolektíve. Všetci sú okolo, na dosah a on je sám. Prečo? Chýba dotyk v srdci, chýba osobné oslovenie, chýba uzdravenie z vnútorných zlyhaní, od hriechov. Je to prázdno, ktoré volá po Ježišovi, Dobrom pastierovi, ktorý uzdravuje, dvíha a zachraňuje, ktorý dáva zmysel.