Francúzsky básnik a esejista Charles Péguy (1873–1914) bol stúpencom personálneho socializmu, no ako človek hlboko mysticky založený sa v dospelosti vrátil ku kresťanskej viere. Tento návrat sa nezakladal na náhlom obrátení, ale spočíval v sústavnom prehlbovaní vnútorného života. Netreba si ho predstavovať idylicky, lebo Péguy mal veľkú úctu k slobode iných. Platil za ňu samotou uprostred najbližších, ktorí nerozumeli tomu, čo písal. Jeho manželka a deti neboli pokrstené, nemodlili sa. Péguy síce stával len na prahu kostola, ale viedol život modlitby. Keď jeho syn smrteľne ochorel, Péguy vykonal peši púť do Chartres a modlil sa za jeho uzdravenie. Synček vyzdravel a tento skutok ho nepochybne zblížil so ženou. Ani ona to nemala ľahké: žili chudobne a štvrté dieťa sa narodilo po Péguyho smrti. Pri krste novorodenca prijali krst aj ďalší členovia rodiny.